Ľudia sú rôzni. Niektorí majú v živote šťastie, iní o ňom iba snívajú. Niektorí skončia na ulici. Niektorým ich príde ľúto, iní ich automaticky odsúdia. A niektorí sú skrátka kreatívni.
Už asi týždeň vídam pred našou univerzitou zgrupenú skupinku ľudí. Stoja tam a nad niečím sa krčia. Chodím rada na poslednú chvíľu, takže času na preskúmanie objektu ich záujmu nebolo. Jediné, čo som zaregistrovala, boli repráky, hlasná hudba a vždy veľká skupinka ľudí.
Včera som zmeškala električku. Tak som sa predrala cez skupinku. Zvedavá, strašne najviac.
Uprostred tej skupinky, obklopený reprákmi, kľačí na zemi mladý černoch. Pred ním šachovnica, pred ňou niektorí z našich študentov. Hrajú šach. Na papieri vedľa sa dočítam text o tom, že máme možnosť zahrať si 3 minúty gratis s "Jamaica's Nr. 1" a pod tým krátky výpis pravidiel. Vedľa toho ešte jeden papier. Jamaica's Nr. 1 potrebuje nazbierať 650 euro aby si mohol zaplatiť letenku domov. Je tam jeho otec, umierajúci na rakovinu a on ho chce navštíviť. Peniaze potrebuje do piatku, 29. októbra.
Neviem, prečo ten dátum, neviem či je to pravda a neviem, či tie peniaze neminie na prvú blbosť ktorá mu cinkne do nosa. Páči sa mi, že urobil viac, ako rozčapiť sa na zem a žobrať. Hrá šach. Je to milé a kreatívne. Nemôžem si pomôcť. Moje euro sa pridáva k veľkej kope, ktorá sa mu tam stihla za ten deň nahromadiť.
